Ivan Nestor Šafranko is an artist who has dedicated his entire life to art. In this context, it can be said that his work reflects various changes of the world as well as those of his personal life, therefore his work is a complex record of his life as seen and perceived by the artist. Professor I. N. Šafranko – an academic painter, an artist and a teacher, is well known as an active painter and sculptor mainly in eastern Slovakia. His work brings him joy even in the autumn of his life. He remains reflective and perceptive, and therefore he is able to explore the borders of his fantasies as well as those of contemporary artistic movements. The artist has lived in eastern Slovakia almost all his life, so he is substantially bound to his country, its culture and history. Unrest in Hungary in 1919 brought many temporary immigrants, avant-garde artists, to Slovakia. They were Czechs, Hungarians, Jews, Germans, Ukrainians, among others. However, they left as quickly as they came and next generations of Slovak fine artists were much more bound to their homeland.

One of them is Ivan Nestor Šafranko, a painter, sculptor and a teacher, who was the first one in eastern Slovakia to use numerous pioneering techniques and new current trends. The artist recalls a memory of his first contact with the most famous local artists Jozef Bokšay (who was Šafranko’s high school teacher in Uzhgorod) and Vojtech Erdély, a painter who regularly visited his father, who was a teacher and an amateur painter. Šafranko recalls that as a child he liked to carry the easels of both artists. Later, he acquainted himself with the work of other fine artists such as Július Jakoby or noticeable graphic artist Orest Dubay.

Eastern Slovakia has always had exceptional status being located among several regions. It is a melting pot of various cultures – Slovak with various shades: Hungarian, Polish and Ukrainian as well as more distant Czech, Austrian, Balkan and Russian. There was also a large Jewish community and the German minority in the region. It is also inevitable to mention the Ruthenian minority which is spread throughout the region just like in the neighbouring countries. As the result of history and multicultural relations, two religious circles overlap in eastern Slovakia – Catholic and Orthodox. Their border is not quite clear, but it is historically influenced by the presence of Ukraine and the above mentioned ‘omnipresence’ of Ruthenians. Religious themes play a significant role in Šafranko’s work. A painting called ‘The Madonna and Child’ (Matka Božia s dietaťom) from 1968 is an important piece of work in this context. Ever since his studies, Šafranko has been able to appreciate the artistic qualities of Fauvism and Expressionism. This can be seen in the aforementioned painting which was called ‘Ruthenian Madonna’ (Rusínska madona) by an art historian Tomáš Štrauss.

Šafranko has always been interested in new artistic trends. By combining the theme of icons with assemblage he created works such as ‘Icons’ (Ikony), ‘Apostles’ (Apoštoli) and even ‘Iconostasis’ (Ikonostas), all of which have a very unconventional appearance. The assemblages or objects are created mainly from industrial waste. This way Šafranko has trendily coped with his admiration for icons and monstrances. In the sixties, such work was common with a certain group of incoming generation of Czech artists who identified themselves with the so called ‘informel’ movement.

In the fifties, schools were under strong ideological pressure. Non-objective or abstract art was undesirable. It was considered ordinary formalistic, empty, at best decorative. Nevertheless, Šafranko can be regarded as the first author of abstract paintings in eastern Slovakia in the second half of the twentieth century. He introduces abstract elements often combined with figures. He is a master of subjective portrait, so he can be easily identified with the movement of new figuration which has restored the painters’ interest in man since the sixties.

Šafranko continues to experiment. He is the first author of ready-made art in eastern Slovakia. He is also the first one to use dripping technique; he applies colour to canvas spread on the ground by splashing, drizzling or pouring, like Pollock did. These artistic manifestations predetermined him to become the first chairperson of The Andy Warhol Society at the opening of the Museum of Andy Warhol in Medzilaborce. After all, he has proved his specific sense of humour and even pop-art exaggeration many times. For example, his painting called ‘Meeting the Workers’ (Rozhovor s brigádnikmi) depicts in a caricatural way the well-known politicians visiting the workers. Likewise, he depicted the memorable event of Pope John Paul II. visiting Slovakia in the form of comics on a poster.

All these manifestations and changes, abundant and endless artistic activity and last but not least his pedagogical activity makes Ivan Nestor Šafranko a contemporary fine arts legend of Slovakia.

Petr Štěpán
Art Historian

Ivan Šafranko patrí k najzaujímavejším zjavom východoslovenského maliarstva druhej polovice 20.storočia. Dodnes si zachováva sviežosť svojich maliarskych koncepcií, nikdy sa neuspokojil s dosiahnutými výsledkami, ale stále hľadal nová výrazové prostriedky, nové podnety, ktoré robia jeho dielo nesmierne živým organizmom a aktuálnou výpoveďou doby. Patril k prvým abstrakcionistom na východnom Slovensku, pracoval s ready-made, vytváral trojrozmerné objekty, nechal sa unášať maliarskym gestom, ktorým poznamenával plátno, uplatňoval prvky lettrizmu, dripping, koláž, asambláž... Jeho výtvarné aktivity obsahujú a presahujú viaceré výtvarné žánre i druhy - okrem maľby a grafiky sa venoval tvorbe smaltov, keramike, tapisériám, objektom, monumentálno-dekoratívnym dielam pre architektúru... V celom svojom výtvarnom snažení uplatňuje odvážne, invenčné riešenia, charakterizuje ho tvorivý nepokoj, neúnavné hľadanie, ako aj potreba ustavičnej konfrontácie vlastných snažení predkladaných v ucelených kolekciách vždy najnovšej tvorby v pravidelných intervaloch. Nikdy sa nebál byť samým sebou, nebál sa kráčať mimo prúdu a maľovať svoje vlastné vízie sveta a človeka... Aj preto výstava nie je pripravená k príležitosti životného jubilea, ale trochu „mimo" - v roku, v ktorom sa autor dožíva 77 rokov a mala by ho verejností predstaviť v čo najväčšom zábere všetkých jeho umeleckých aktivít.

Ivan Nestor Šafranko sa narodil v roku 1931 v Turej Paseke ako druhý syn v učiteľskej rodine (učiteľom bol jeho otec, matka, starý otec). Z matkinej i otcovej strany bola rodina široko rozvetvená, matka mala šľachtický pôvod (pochádzala z rodiny Antalóczy). Otec maľoval, bol hudobne vzdelaný (hral na husle aj v užhorodskej filharmónii), pôsobil ako učiteľ a riaditeľ na viacerých školách regiónu a v rodine sa viedol čulý spoločenský život. Rodinným priateľom bol i maliar Jozef Bokšay, ktorý portrétoval oboch jeho rodičov. V prostredí podnecujúcom tvorivosť už ako dieťa získal základy vo viacerých umeleckých druhoch. Talentovaný chlapec sa sám naučil hrať na niekoľkých hudobných nástrojoch a prejavil aj výtvarný talent. Po maturite na Ruskom gymnáziu v Humennom mal odísť na pražskú UMPRUM, ale rozhodol sa pre štúdium na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení, neskôr prestúpil na Akadémiu výtvarných umení do Prahy. Po absolutóriu v roku 1957 sa vrátil na východné Slovensko, kde najprv nejaký čas pôsobil v Košiciach, neskôr presídlil do Prešova, kde celé desaťročia pedagogicky pôsobil na KVv PdF UPJŠ (neskôr PdF PU ) v Prešove ako profesor pre odbor maľby.

Do slovenského výtvarného života vstupoval v zložitom a rozporuplnom období vývoja povojnového výtvarného umenia na Slovensku, kedy sa približne začiatkom druhej polovice 50-tych rokov dovŕšilo rozloženie síl a v roku 1957 začali ožívať a emancipovať sa snahy o modernú podobu slovenského výtvarného umenia - opäť sa objavujú experimenty a nastupuje mladá generácia (Skupina Mikuláša Galandu, Skupina 4...), mladí sa aktivizujú aj na východnom Slovensku. Pre toto obdobie je charakteristické sústredená snaha o rozšírenie možností súčasného výtvarného prejavu prehodnocovaním východísk domácej tradície a stretnutí s novými prúdmi domáceho i svetového vývoja. Deje sa tak v čase, keď už bolo do istej miery zavŕšené základné rozloženie síl v slovenskom povojnovom maliarstve a dochádza k jeho hlbšej diferenciácii. Už jeho rané práce sú budované s istotou a suverénnym rozvrhom plochy, uchopením tvarov a farebným podaním. Oslovuje nás expresívne pôsobenie temperamentne členeného rukopisu, voľné plynutie línií až ku karikatúrnej nadsázke, v neskorších prácach uvoľnenie gesta smerujúce k automatizmu, gestickej maľbe. Jeho obrazy tohto obdobia sa radia k smeru súčasného slovenského maliarstva, ktorý zdôrazňuje výraz, dramatickosť farby a tvaru, syntézu fauvistických a expresívnych momentov, ale zároveň cit pre výtvarnosť, ktorá stavia na intenzite tvarovej a farebnej predstavy a sústreďuje sa na pôsobivosť výtvarnej reči.

V prvej polovici 60-tych rokov sa aj Šafranko orientuje na nové riešenie tradičnej schémy slovenského výtvarného umenia úsilím o nový výraz súzvučný so snahami mladých. V generačnom osvojovaní si sveta, generačnej autentickej výpovedi patrí k tým , ktorí tento pocit projektujú nie do dejov, symbolov, ale do maximálnej výrazovej nosnosti a účinnosti ukotvenej v štruktúrach plôch. Štruktúry a netradičné maliarske postupy (vlepovanie, dripping, vrstvenie, kombinácie hladkých a drsných, lesklých a matných plôch...) rozoznievajú plochu novou aktivitou, pulzovaním svetla, pričom abstraktný základný tvar je polyvalentný a môže mať viac významov. V tomto období nachádzame v jeho obrazoch tiež vysporiadanie sa s odkazom slovenskej moderny predstavovanej najmä Fullom. Podobne ako u nastupujúcej mladej generácie zaoberajúcej sa figuratívnym a figurálnym tvarom, aj on do svojho programu začlenil duchovné, tvarové a farebné podnety prostredia, z ktorého vyšiel- Tu sa stretávajú rôzne zvyky, kultúra, jazyky, konfesie - tu sa v jednom bode stretávajú a prelínajú východný spiritualizmus a západný racionalizmus. V motívoch matky s dieťaťom, krojovaných postáv nachádzame inšpiráciu ikonami (ústredný motív je doplnený „klejmami" s výjavmi zo života ústrednej postavy...). V neskoršom období začleňuje do kompozície i písmo - opäť v súznení s dobovými snahami (lettrizmus), ale u Šafranka s východiskom práve v ikonách. Možno povedať, že inšpiráciou rovnakého rodu vznikali i objekty z nájdených predmetov (Meditácia, 1965), aj takých, z ktorých sa dali vylúdiť hudobné zvuky (Hracia skrinka, 1965), čím vznikol audiovizuálny objekt... či cyklus objektov priamo s motívom kríža a oltárov. Tvorbe objektov sa venuje vo viacerých časových etapách - koncom 70-tych rokov potom zas koncom 80-tych a v priebehu 90-tych rokov a opäť ich komponuje s novými nápadmi -pohyb a svetlo, voda, živý kvet... (Časomer, 1989, Domáci oltár, 1990, Objekt č.20,1991...).

V Šafrankovej maľbe môžeme pozorovať oblúk od okúzlenia Jakobyho maľbou (dravšou, drsnejšou a lapidárnejšou), cez žánrovo pochopené figurálne kompozície (70-te roky) s dekoratívnym a kontrastným farebným akcentom, cez civilné odromantizované poňatie k neprikrášlenému niekedy kruto odhaľujúcemu pohľadu, ktorému nie sú cudzie momenty ironizujúce či až karikatúrne zveličené. Vtedy je drsný a neuhladený. Vtedy používa farebnú nadsázku, farebný konflikt a fyzickú deformáciu. Proti idealizácii a ilúzii je postavená deformácia a dravosť farebnej kompozície.

I zátišie je vtedy drámou maľby. V komornej maľbe (jednej z jej dvoch hlavných línií) používa zostrený a kritický pohľad na mikrosvet súčasníka. Dôsledne odidealizovaný a vecný, aj keď vnútorne bohato rozčlenený, je vo formálne i myšlienkovo zrelých figurálnych kompozíciách z 80-tych rokov zobrazujúcich témy zo súčasnosti - jeho osobitý prístup spája naliehavú drsnosť výrazu s civilnou triezvosťou základného pocitu. Počas celého tvorivého obdobia má niekoľko obľúbených základných tém - vo figurálnych kompozíciách skupinu ľudí V električke, Na trhu, Pri tanci, Muziku či Práčky, Pri žehlení, Oberanie jabĺk - ale nie je to žáner - nejde o zachytenie istej „akcie", situácie, nálady, sociálnych podtextov. Je to preňho skupina nekonkrétnych ľudí, zoskupenie figurálnych tvarov v istej priestorovej a tvarovo vzťahovej konfigurácii.

Šafranko svojou tvorbou často narúša naše predsudky, popiera „normované" predstavy i o sebe a svojom vlastnom vývoji. Neváha zrieknuť sa toho, k čomu dospel ešte len včera a začínať odznova. Absorbuje minulosť, aby ju mohol prehodnotiť, poprieť a dospieť tak k aktuálnejšej skutočnosti. Je to tvorba, ktorá je výrazom paradoxov - napríklad i toho, že na jednej strane stojí snaha o dôslednú výtvarnosť a na strane druhej popieranie čistej výtvarnosti, odpor k estétstvu. Integrácia týchto protikladov je typická najmä pre najnovšiu Šafrankovu maliarsku tvorbu. Od dramatických dejov farby a tvaru smeruje k vnútornej dramatike myšlienky. Od rytmického členenia farebných plôch výraznou kontúrou cez dekorativizujúci akcent vrcholiaci v čistote tvaru a rozjasnenej škále smeruje ku kontrastu splývajúcich lazúr a rozbrázdených pást, k vyvažovaniu statických plôch s dynamickým plynutím farby a dospieva k rovnováhe zmyslového vzrušenia a plošného dôrazu.

Šafrankova zrelá tvorba vyhranila v svojom vnútri 3 základné okruhy výtvarného záujmu - figurálnu kompozíciu s portrétom, zátišie a krajinu. Zátišie komponované z „obyčajných" predmetov každodenného života, maliarsky bezprostredne podané, zaujmú sviežosťou a formálnou nekonvenčnosťou. Koncom 70-tych a v 80-tych rokoch opäť viac obracia svoj tvorivý záujem o krajinu, v ktorej uplatňuje rovnako dôsledne svoje antiiluzívne tendencie odhaľujúce nové obsahové podtexty súčasnej prírodnej i mestskej krajiny.

Na výstave sa Ivan Šafranko prezentuje prierezom svojej tvorby od konca 50-tych rokov po súčasnosť, takže máme možnosť prechádzať desaťročiami jeho tvorivých úsilí a konfrontovať najnovšie práce so staršími, tak ako to vlastne on sám rád robí. To vypovedá o kontinuite i posune nových diel - najnovšie obrazy majú okrem niektorých znakov jeho predchádzajúcich etáp novú ľahkosť a sviežosť podania. Na široko a bohato nahodenom „plátne" jeho polstoročného diela vidíme, že raz je jeho maľba dravá, neučesaná, drsná a lapidárna, raz je to kompozícia s dekoratívnym a kontrastným farebným akcentom, raz civilný nepatetický pohľad, ktorému nie sú cudzie momenty ironizujúce či až karikatúrne zveličené. Proti idealizácii a ilúzii je postavená vecnosť a výtvarnosť.... Tak ako v starších prácach uplatňoval „odkrývanie" maľby až na podložku, neskôr je to skôr prekrývanie, vrstvenie, nové formálne i myšlienkové konotácie... S pôvodnou maľbou komunikuje aj po rokoch, púšťa sa do konfrontácie a hľadá silu, ktorá ho kedysi viedla. Akoby sa búril proti uzavretosti, ukončenosti tých diel. On je stále otvorený, stále ochotný a schopný prijímať i odovzdávať. Preboha, len nič definitívne! Preto ani datovanie prác z ateliéru nie je to najpodstatnejšie pri hodnotení, či preciťovaní jeho tvorby... Obyčajne majú, prinajmenšom , dva krajné dátumy - rok vzniku diela a rok zásahov doň. Tak vlastne len diela v zbierkach múzeí a galérií, či v zbierkach súkromných dokumentujú jeho skutočné dobové výtvarné formulácie, snaženia a výsledky.

Štrukturálna abstrakcia, nový realizmus, nová figurácia, nová vecnosť, ready made, object trouvé, bad painting, junk art, lettrizmus, asambláž, koláž... to všetko môžeme v jeho tvorbe nájsť. Akoby sa ho dotkli, ale pravdou je skôr, že on intuitívne vytušil a v svojej tvorbe uplatnil aktuálne umelecké podnety a pnutia toho-ktorého obdobia... a nielen svojej generácie. Výstava dokazuje, že Ivan Šafranko je z rodu tých, ktorých dielo nás utvrdzuje v tom, že obraz, dobrý obraz, dobrá maľba sú večné a ani na začiatku 21.storočia nekončia - obraz stále očarúva a stále má schopnosť sprostredkovávať jedinečnosť zážitku z mystéria maľby.

Na záver možno konštatovať, že výstava síce naozaj rekapituluje doterajšie celoživotné výtvarné snaženia autora, ale jedným dychom môžeme tiež konštatovať, že aj najnovšie diela majú v sebe dostatok až chlapčenskej hravosti, maliarskej bezstarostnosti a potencie pre ďalšie „umelecké eskamotérstvo". Ivan Šafranko patrí určite k tým osobnostiam, ktoré poznamenali výrazným spôsobom umenie nielen východného Slovenska a jeho stále živé a svieže dielo osloví iste všetky generácie návštevníkov galérie.

Marta Hrebíčková, október 2008